HOLÍČ. V dobe svojho vzniku bol prvým zariadením svojho druhu v Trnavskom kraji. Prijímať však môže klientky z celého Slovenska. Pomoc domu vyhľadávajú najmä týrané ženy, obete domáceho násilia, postupom času pribúda tých, ktoré prišli o bývanie.
Pomáhajú najmä bežní ľudia
Azylový dom je financovaný predovšetkým z príspevku Trnavského samosprávneho kraja. Dajú sa z neho pokryť prevádzkové náklady, ako sú energie či mzdy zamestnancov. Na akékoľvek kapitálové výdavky, ako sú nutné opravy budovy, oprava vnútorného zariadenia či kúpa nového, si organizácia musí zohnať peniaze sama.
Mesto Holíč jej prenajalo priestory bývalých jaslí za symbolickú cenu jednej koruny, neskôr jedného eura ročne. Hneď na začiatku ich bolo treba prestavať a upraviť pre nový účel, museli sa dostavať priečky, vybudovať vlastná kotolňa, zatepliť časť budovy a najmä opraviť strecha, ktorá bola v katastrofálnom stave.
Spustenie prevádzky prvého pavilónu bolo možné len vďaka finančným darom ľudí, ktorí v tom čase posielali po päťdesiat či sto korunách, a kňaza, ktorý sa rozhodol podporiť vybudovanie azylového domu po tom, čo sám nebol úspešný pri realizácii vlastného projektu.
„Získavanie peňazí je o to ťažšie, že na Slovensku nie je tak dlhodobo a hlboko rozvinutá tradícia firemnej filantropie. Prekvapujúcou skutočnosťou je i to, že medzi ochotnými darcami možno skôr nájsť bežných ľudí, ktorí sami nemajú dostatok, než solventnejších podnikateľov,“ konštatuje Danica Sedláčková, riaditeľka Emauzy.
V noci s dvomi igelitkami
Pracovníci azylového domu pomohli už stovkám žien a detí, ktoré sa ocitli v ťažkej životnej situácii. „Klientky našu pomoc vyhľadávajú vtedy, ak im nedokázali pomôcť rodinní príslušníci, priatelia či miestna samospráva. Ba stáva sa i to, že žena s deťmi príde do azylového domu v noci len s dvomi igelitkami najpotrebnejších vecí,“ hovorí riaditeľka.
Na všetky prichádzajúce klientky sa pozerá ako na ľudí, ktorí potrebujú pomoc: „Čas ukáže, či ju naozaj potrebujú, alebo sú to chronickí využívatelia sociálneho systému, či tie, ktoré sú samé tyrankami a terorizujú svoje okolie.“
Základ práce s klientkami predstavuje najmä sociálne poradenstvo. Každá má svoje vlastné problémy a svoju špecifickú minulosť. Pre deti existujú rôzne voľnočasové aktivity, od možnosti zahrať si stolný tenis, stolný futbal či iné spoločenské hry, až po karnevaly a klubovú činnosť. V dome vládnu prísne pravidlá. Napríklad je nemysliteľné, aby sa ženy žijúce v azylovom dome pohybovali mimo zariadenia po desiatej hodine večer.
Predsudky okolia
Začať nový život nie je jednoduché. Klienti zariadenia sa však nemusia vyrovnávať len so svojou vlastnou minulosťou, skúsenosťou s domácim násilím či stratou základných životných istôt, akými sú rodina či strecha nad hlavou, musia sa tiež zmieriť s negatívnou nálepkou „azylákov“, ktorá ich sprevádza v škole i v zamestnaní.
„Bohužiaľ, súčasťou životov žien aj ich detí sú časté predsudky zo strany iných ľudí. Sú zaraďované do skupiny neprispôsobivých občanov a tento prístup je cítiť i v bežnom živote. Niektoré reakcie okolia sú až vulgárne.“ hovorí Danica Sedláčková.
Trápi ju, že ženám sú často pripisované veci, ktoré sa ich netýkajú a nie sú im ani blízke. Priznáva, že niektoré nie všetko vo svojich životoch úplne zvládajú, je však hrubou chybou tieto zlyhania zovšeobecňovať na všetkých a robiť z nich občanov druhej kategórie. „Aby sa niekto stal obeťou domáceho násilia či bezdomovcom, stačí len veľmi málo. Nik sa predsa ráno nezobudí a nepovie si - už ma to prestalo baviť, od dnešného dňa žijem na ulici,“ hovorí riaditeľka.
„Azylový dom Emauzy pomáha riešiť zložité problémy nemalej časti našej spoločnosti. To, čo nedokáže riešiť štát samotný, mestá a obce, pomáha pokryť aj toto zariadenie. Nikdy sa nedá vylúčiť, že jeho pomoc nebudú potrebovať práve tí, ktorí dokážu tak ľahko odsúdiť,“ zdôrazní na záver.
Karneval v Emauzy.
