ŠAŠTÍN-STRÁŽE. Obyvatelia mesta Šaštín-Stráže si tomto období pripomínajú smutné, 70. výročie z obdobia II. svetovej vojny. Bolo to 2. decembra 1944, keď anglo-americké bombardéry zaútočili na les v Šaštíne a vrhli do neho množstvo ničivých bômb a medzi nimi aj bômb časovaných.
Bomby padali do severnej časti lesa, ktorá má meno Gazárka, a je najbližšia k budovám mesta. V lese v tom čase stála iba horáreň, vtedy nazývaná lesovňa, v ktorej býval lesník Jozef Karas s rodinou, bomby ju našťastie nezasiahli. Zanechali krátery asi v priemere 6 – 8 metrov, stopy po ktorých sa v lese nájdu ešte i dnes.
Zmýlili si dvojvežové chrámy?
Dodnes nie je objasnené, čo viedlo spojenecké vojská k tomuto bombardovaniu, pretože v šaštínskom lese v tom čase nebolo sústredené žiadne vojsko, žiadne muničné sklady alebo vojenské objekty. Uvažovalo sa vtedy, že si piloti asi zmýlili Šaštín s obcou Veľké Leváre, kde vraj v blízkom lese boli muničné sklady nemeckej armády - mohli si spliesť orientačné body – dvojvežové kostoly a rybníky.
Druhou alternatívou bolo, že mohli mať nepresné informácie o vojenských skladoch, pretože nemecká armáda v obci Šaštín na viacerých miestach mala sklady rôzneho vojenského vybavenia - asi najväčší bol v židovskej synagóge.
A treťou, najmenej pravdepodobnou možnosťou bolo, že sa do obce netrafili. Vďaka tomu ostala vojnou nedotknutá aj naša vzácna slovenská bazilika.
Časované bomby
Je ale pozoruhodné, že pri tak obrovskom bombardovaní nikto nezahynul. Našťastie, bolo to v decembri, už po hubárskej sezóne, v lese sa nepracovalo – drevo sa v tom čase neťažilo.
K nešťastiu však mohlo prísť. Občania Šaštína i Stráží, ktoré v tom čase tvorili dve samostatné obce, sa po bombardovaní nahrnuli do lesa pozrieť, čo sa tu vlastne stalo. Veľa bômb bolo totiž časovaných a nevybuchnutých. Bolo šťastím, že ktosi zo zvedavcov zbadal, že sú tam nevybuchnuté bomby – a začali sa ľudia z lesa vyháňať.
A šťastím bolo i to, že sa v decembri skoro stmieva – i to ovplyvnilo opúšťanie lesa. Krátko po tom, čo les opustili poslední zvedavci, začali časované bomby vybuchovať – a vybuchovali dlho v nasledujúcich decembrových dňoch. Celkove sa narátalo asi 80 bômb. Z nich posledné nevybuchnuté odstraňovali pyrotechnici až 27. decembra.
Nemci situáciu využili
Nemecká armáda však túto skutočnosť neskôr náležite využila. Vybrala si šaštínsky les na zriadenie muničných skladov. Od 20. marca 1945 v Gazárke, v blízkosti horárne, vykopali viacero štvorcových jám, hĺbka jám bola asi jeden meter a dĺžka strany 5 až 8 metrov. Do nich ukladali drevené debny ťažkej munície – veľké náboje do kanónov.
"Zostalo mi v pamäti, ako precízne, s nemeckou dôslednosťou, bola munícia uložená. V blízkej horárni musel lesník uvoľniť dve izby svojho bytu pre veliteľa skladov, v hospodárskej budove horárne sa ubytovalo strážne vojsko. Jamy s muníciou neboli ďaleko od seba a tak jeden strážca mal dozor nad niekoľkými jamami. Sklady munície stačili nemeckí vojaci tesne pred príchodom frontu vyprázdniť a vyviesť. Dňa 3. apríla boli sklady zlikvidované – a už 5. apríla dorazila sovietska armáda do tohto lesa – a v nasledujúcom dni, po tuhých bojoch, Šaštín a Stráže, oslobodila," spomína František Karas, rodák, dnes žijúci v Bratislave.
Maršal Malinovskij v Šaštíne nechýbal
Treba ešte spomenúť i to, že po prechode frontu do týchto jám svoju muníciu umiestnili i sovietski vojaci – a takisto išlo o veľké a ťažké delostrelecké náboje. Strážne vojsko bolo rovnako ubytované v horárni.
"Sklady munície tu boli v mesiaci apríl a máj, presný čas ich existencie nepoznám, ale pamätám si, ako tu strážne vojsko oslavovalo 1. máj - celý dvor horárne typicky vyzdobilo v ruskom štýle. Táto horáreň zohrala istú úlohu aj pri oslobodzovaní Šaštína – usadil sa v nej vojenský štáb a nechýbal ani legendárny veliteľ frontu maršal Malinovskij," priblížil pamätník.
Ochránila mesto a ľudí Panna Mária?
Tieto udalosti sa zapísali do dejín dnes už spojeného mesta Šaštín-Stráže. Bombardovanie bolo strašné, ale obete a ani väčšie hospodárske škody nespôsobilo.
"Možno sa to takto skončilo práve preto, že to bolo v Šaštíne... Bol som synom lesníka Jozefa Karasa, o ktorom noviny MY Týždenník pre Záhorie už písali ako o priekopníkovi hasičského hnutia v okrese Senica a dlhoročnom okresnom veliteľovi. V roku bombardovania, mal som vtedy 13 rokov, som bol študentom gymnázia v Skalici a poznatky som čerpal z otcovho denníka, ktorý si precízne písal, i z jeho rozprávania a tiež z nezabudnuteľných vlastných zážitkov. Otec krátko po oslobodení - v júli 1945 - tragicky zahynul," spomína František Karas.
Ilustračné foto TASR.
Autor: František Karas, IS
