MALACKY. Keď sme pred časom priniesli článok o svetelných otočných majákoch, ktoré v 30. rokoch minulého storočia slúžili československým pilotom počas nočných letov na orientáciu, vyhlásili sme zároveň jedno netradičné „pátranie“. Tieto unikátne zariadenia boli na slovenskom území tri a všetky na Záhorí.
Zatiaľ čo osudy majákov v Borinke na Kozlisku nad Pajštúnskym hradom a v Moravskom Svätom Jáne boli známe, nikto nám nevedel ozrejmiť, čo sa stalo s majákom v Malackách. Obrátili sme sa preto na verejnosť a spolu so Štefanom Horským z Bratislavy, autorom článku, trpezlivo čakali. Vyplatilo sa. Kontaktoval nás pedagóg z Vysokej vojenskej leteckej školy SNP v Košiciach, neskôr Vojenskej leteckej akadémie, Vojtech Szijjártó.
Telefonický podnet
Na ceste za strateným majákom nás sprevádza hustá hmla. Pre nepriazeň počasia sa do Malaciek blížime doslova krokom. Prichádzame od Rárboka, teda od Rohožníka. Práve v tomto smere mal stáť maják číslo 16 - malacká navigačná veža. Po prejdení viaduktu nad diaľnicou zabočíme hneď na prvú ulicu v meste – Písniky.
Presne tu býva vysokoškolský pedagóg Vojtech Szijjártó, ktorý prednášal na Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach, potom Vojenskej leteckej akadémii. Prichádzame na jeho telefonický podnet. „Vedel by som vám čo to porozprávať o malackom majáku,“ zaznelo zo slúchadla.
Jeho manželka Marta Szijjártová je tunajšia rodáčka. Do Malaciek prišli bývať pred desiatimi rokmi. O chvíľu sa už v ich dome stretáme s ďalšími účastníkmi očakávaného stretnutia: s Bratislavčanom Štefanom Horským, bez ktorého by sa sotva uskutočnilo, ako aj usmiatym pamätníkom z Malaciek Albertom Kuklovským. Ten ceruzou na papier veľmi vierohodne načrtol, ako niekdajší malacký maják vyzeral.
Aktéri stretnutia (zľava): Štefan Horský, Albert Kuklovský a Vojtech Szijjártó.
Osvedčený výškový bod
Po tom, čo si chlapi vymenia niekoľko dôležitých a zaujímavých informácií, odchádzame na miesto, kde kedysi stál povestný pomocník pilotov lietadiel. Len kúsok od domu Szijjártóvcov schádzame na lesnú cestičku. Hmla sa ešte stále drží, no nedá sa prehliadnuť, že prichádzame do akejsi inej, nezvyklej časti Malaciek.
Na dôvažok sa spomedzi hmly začne črtať vysoký stožiar končiaci plošinou, ktorú pre biely opar sotva vidno. Nie, to nie je letecky maják, ale vykrývacia veža jedného z mobilných operátorov. „Dobre vedeli, kde ju postaviť, keď je raz niekde známy a osvedčený výškový bod, darmo,“ skonštatujú svorne naši sprievodcovia.
„Toto bol kedysi vlastne vojenský priestor,“ doloží Vojtech Szijjártó a ukáže, kadiaľ asi viedla jeho hranica. Typický záhorský bor, piesok. Len pár listnáčov nás vďaka padnutému lístiu presviedča o prebiehajúcej jeseni. Pomaly vystúpime až na vrchol kopca.
„Tuto býva v zime veselo,“ ukáže Albert Kuklovský smerom z vŕšku,“ deti sa sem chodia sánkovať.“ Potom sa zastaví a na štíhlom pni vysokej borovice ukáže, pokiaľ až kedysi siahal kopec. Bol o dobré dva metre vyšší ako dnes, spád vyvýšeniny tomu nasvedčuje. Len kde je ono záhadné miesto, pre ktoré sme sem prišli? Kde stál malacký maják?
"Kopec bol vysoký až potiaľto."
Spád vyvýšeniny tomu nasvedčuje.
Po majáku niet ani stopy
Albert Kuklovský sa chvíľu rozhliada, napokon zíde na opačnej strane kopca, než ktorou sme prišli, trochu nižšie, a bez zaváhania ukáže na konkrétny bod: „Tu! Tu presne to bolo.“ Na časť lesíka, ktorá sa nijako nelíši od iných v tomto priestore, pozeráme ako na najväčší objav. Chceli by sme vidieť čo len kúsok onoho unikátneho stožiara, aspoň úlomok konštrukcie či betónového podstavca. Všetko je však navždy v nenávratne.
Údiv a mlčanie preruší znovu náš pamätník: „Tuto otočný maják stál a týmto smerom ho stiahli k zemi,“ ukáže dolu z kopca. Navigačná veža číslo 16 teda dopadla podobne ako veže v Borinke a Moravskom Svätom Jáne - zlikvidovali ju.
Po chvíľke zorientovania...
... ukáže Albert Kuklovský na miesto, kde stála svetelná veža číslo 16.
Počas vojny aj pri žatve
Miesto, kam chodieval Albert Kuklovský od detstva, v ňom začne prebúdzať dávne spomienky. S úsmevom hovorí, ako - čo by malí chlapci – behali po stožiari hore dolu: „Ej, keby nás mamy videli, veru by sme aj dostali.“ Taktiež sánkovačku si tu užívali rovnako ako dnešné deti.
„Počas vojny maják stále slúžil svojmu účelu. Keď obkľúčili Budapešť, bol to dôležitý navigačný bod pre lietadlá, ktoré tam leteli na pomoc. Nad mestom potom zhadzovali muníciu a potraviny,“ dokladá ďalšie zaujímavosti malacký pamätník.
Po vojne bol maják stále funkčný, ba čo viac, plnil úlohu dôležitého pomocníka počas žatvy. „Žatva bola kedysi celoštátna záležitosť. Národné výbory určili hliadky, ktoré museli v noci strážiť úrodu. Hore na plošine majáka robil nočnú strážnu službu nejaký pán Sloboda,“ priblíži Albert Kuklovský s tým, že presne z období žatiev si veľmi dobre pamätá, ako sa na stožiari svietiaci maják otáčal.
Narukoval v roku 1956 a podľa jeho ďalších slov maják spoľahlivo fungoval do prvej polovice šesťdesiatych rokov. „S najväčšou pravdepodobnosťou zánik veže súvisí s bytovou výstavbou Malaciek,“ opäť sa zhodnú všetci účastníci nezvyklého bádania, „historický vývoj sa nedá zastaviť.“
Pri prechádzke so psíkmi
Navigačná veža číslo 16 – malacký maják – zostáva navždy minulosťou. Na obyčajné miesto v lesíku sa však odo dňa nášho stretnutia určite budeme všetci pozerať trochu inak. Odohralo sa tu nespočetné množstvo príbehov, ktoré možno ešte obohatia naše čerstvo nadobudnuté informácie. Ťažko sa nám opúšťa.
Vynikajúci rozprávač Albert Kuklovský sa pre povinnosti poberie ako prvý, po príjemnom posedení u Szijjártóvcov sa s nimi rozlúčime aj my so Štefanom Horským. Ten odchádza z Malaciek spokojný, už pozná – hoci smutný osud aj tretieho záhorského majáka, po ktorom tak dlho pátral.
Pomedzi nohy sa nám pletie ešte jeden dôležitý aktér udalosti – štvornohý miláčik Benny. Prečo ho nemôžeme v príbehu o malackom unikáte opomenúť? „Psíka chodievam venčiť práve na miesto, kde sme boli, rovnako ako pán Kuklovský. Stretli sme sa teda na prechádzke so psami a tak nejako prišla reč na maják,“ s úsmevom vysvetlí Vojtech Szijjártó.
Medzičasom hustá hmla opadla. Kúsok za domom Szijjártóvcov je zreteľne vidieť spomínanú vykrývaciu vežu mobilného operátora. „Vysoká je až päťdesiatpäť metrov a pritom v noci či za nepriaznivého počasia vôbec nie je osvetlená. Toto je veľmi nebezpečné. Veď len kúsok odtiaľto vedie diaľnica, čo ak sa stane nejaká nehoda, ku ktorej vyšlú vrtuľník, a poletí týmto smerom?“ poznamená na záver Marta Szijjártová.
A má pravdu – všetky veže a majáky by mali prenikavo svietiť, aby piloti lietadiel vždy našli tú správnu cestu.
Veža jedného z mobilných operátorov stojí na osvedčenom výškovom bode.
FOTO: INGRID SOCHOROVÁ
SLOVENSKÉ SVETELNÉ MAJÁKY NA ZÁHORÍ
V 30. rokoch minulého storočia, až do osudného roku 1938, aeroplány Československých aerolínií lietali aj v noci. Na orientáciu využívali piloti na priamkach trasy Praha –Brno - Bratislava a naspäť svetelné otočné majáky. Spolu ich bolo sedemnásť, na Slovensku tri: v Borinke na Kozlisku nad Pajštúnskym hradom, v Moravskom Svätom Jáne a v Malackách
Ako maják pracoval
Na vrchole oceľovej konštrukcie bola plošina s otočným majákom. Pozostával zo svetelného zdroja, pochromovaných zrkadiel a žiaroviek v ohnisku zrkadla. Elektromotor otáčal bubon majáka rýchlosťou šesť otáčok za minútu. Strojovňa s búdkou z plechu, s rozvodovou doskou a spínacím mechanizmom bola v dolnej časti stožiara. Maják sa zapínal len v čase preletov pravidelných liniek v nočných hodinách. Zariadenie bolo spoľahlivé, automatika dokonca dokázala vymeniť aj nefunkčnú žiarovku. V roku 1939 majáky svoju činnosť skončili, ponechané zubu času.
Majáky boli v katastroch obcí svojráznou kuriozitou, neskôr technickou pamiatkou, spravidla to bola dominanta, miesto vychádzok mládeže, vyhliadková atrakcia. Niektoré zmenili svoj účel, iné nahradili nové veže, alebo celkom podľahli skaze.
Smutné osudy krásnych zariadení
Pajštúnsky maják, skončil po vojne v réžii hasičov. Odpílili mu autogénom nohy a odviezli ho do šrotu. Turisti nájdu už len jeho betónový základ.
Podobný osud mal aj maják číslo 15, neďaleko železničnej stanice v Moravskom Svätom Jáne, v lokalite zvanej Šibenica, asi v roku 1965. Počas búrky udierali do stožiara blesky a bolestivo zranili okoloidúca ženu. Vzápätí na to vojaci konštrukciu zhodili a putovala do šrotu.
ŠTEFAN HORSKÝ, (IS)
