Tour de Balkan – tak nazvali holíčski fanúšikovia dvojkolesových tátošov svoju tohtoročnú cestu. Nezabudnuteľné zážitky nám sprostredkovali.
HOLÍČ. Tento rok sa ku koncu letnej sezóny skupinka motocyklistov, členov holíčského motocyklového klubu Firerider Holíč - Juraj Vyskočil (Honda CB1300), Martina Váňová (Honda VTR250), Andrej Bartal (Triumph Sprint ST 1050) Gabriela Vyskočilová (Triumph Boneville T 100), Tomáš a Eva Lastovičkových (Harley-Davidson XR 1200 Sportster) a Andrej Minárik (BMW GS1200) vybrala na svojich motocykloch preskúmať krásy Balkánu. Za dva týždne po trase Maďarsko, Rumunsko, Srbsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko a späť na Slovensko najazdili 4 500 km.
Za zmienku stojí, že v každej krajine bolo možné nájsť ubytovanie v penziónoch, privátoch či hoteloch v rozmedzí od 8 – 16 Euro. Pochybné otázky typu či sa nebojíme, že nás niekto okradne, môžeme pokojne a veľmi radi vyvrátiť. Pomaly, ale isto, sa aj v týchto krajinách sústreďujú na cestovný ruch, i keď služby stále zaostávajú. Stále tu môžeme nájsť obchodík, kde sa dá kúpiť všetko - od ovocia, zeleniny, potravín, kozmetiky až po oblečenie na niekoľkých metroch štvorcových. No pre nenáročných turistov a nadšencov je to raj.
Maďarsko okrem svojich prírodných krás oplýva mnohými termálnymi parkami a kúpeľnými mestečkami, kde sa po ceste motocyklisti radi zastavia a oddýchnu. My sme si vybrali kúpeľné mestečko Hajdúszoboszló, čo je asi 530 km od Holíča a 21 km od druhého najväčšieho mesta Debrecenu. Druhou zastávkou na našej trase bol Národný park Apuseni v Rumunsku, ktorý je známy krasovými oblasťami s množstvom jaskýň.
Rumunsko vyhľadávajú turisti, ktorý uprednostňujú prírodu a horské túry, často hlavne pre jej nedotknuteľnosť (zatiaľ!). Tretí deň nás zastihol dážď. Ale ako sa vraví neexistuje zlé počasie, ale len zle oblečený motorkár. Takže i v tomto smutnom upršanom počasí v nepremokavých návlekoch a s malou zastávkou na opravu „premoknutej“ motorky v mestečku Alba Julia sa nám podarilo presunúť do ďalšieho rumunského mestečka Sighisoara.
Zastávka v Alba Julii na benzínovej pumpe, kde sa pokazila motorka.
Výhľad z veže s orlojom v Sighisuari.
Je to jedno z najzaujímavejších miest v Rumunsku. I keď na prvý pohľad vyzerá ako väčšina rumunských miest – rozkopané a zanedbané – pri bližšom zoznámení sme zistili, že stojí za to. Je známe hlavne tým, že sa tu okolo roku 1430 narodil slávny Vlad Napichovač (známy ako Dracula). Na kopci mesta sa nachádza historické centrum, kde stojí veža s orlojom a s múzeom, ale je tu taktiež Draculov rodný dom, ktorý je dnes jednou z najdrahších a najlepších miestnych reštaurácií.
Určite sa oplatí navštíviť aj malý pravoslávny kláštor za mestom s prekrásnou fontánou a záhradou. V Rumunsku je nespočetne veľa vzácnych a starých kláštorov, ktorých návšteva by vydala na samostatný výlet. Štvrtý deň sme dorazili do mestečka Bran asi 25 kilometrov od najväčšieho mesta Rumunska Brašov. V tomto regióne je dominantou hlavne hrad Bran, ktorý sa vypína na skalnatom masíve a tvrdí sa o ňom, že bol domovom kniežaťa Draculy. Avšak v skutočnosti to bol hrad Poienari. Piaty a šiesty deň sme venovali hlavne týmto pamiatkam.
Výhľad na Brašov.
Hrad Bran.
V meste Brašov je významnou pamiatkou Čierny kostol, táto mohutná gotická katedrála vďačí za svoj názov historickej udalosti, a to veľkému požiaru, od ktorého zostali čierne steny a tak sa kostol začal nazývať čiernym. V súčasnosti sa tu okrem klasických omší konajú i orgánové koncerty na najzachovalejšom a najväčšom orgáne v juhovýchodnej Európe.
Okrem iného sa tu nachádza najväčšia zbierka kobercov Anatólie v celej Európe. Ďalšou destináciou bol hrad Peléš, ktorý vraj svojou krásou uchvátil i rumunského diktátora Ceausesca. Ten si ho zvolil za svoje súkromné sídlo a podľa rôznych historiek sa tu konávali rôzne orgie. Tento zachovalý hrad obsahuje viac než 100 izieb a interiérová výzdoba je naozaj honosná a prepychová. Izby sú zdobené perleťou, ebenom, kožou, na stenách sú benátske zrkadlá, cenné maľby a perzské koberce. Je tu naozaj čo vidieť.
Hrad Peléš.
Na siedmy a ôsmy deň pre nás nastal deň D, to na čo sme sa všetci tešili. Prejazd pohoriami TransFagaraš a TransAlpina. Automobilovým a motocyklovým nadšencom napovie hlavne to, že v roku 2009 transfagarašskú magistrálu označila britská televízna relácia Top Gear ako najúžasnejšiu cestu na svete. Vedie cez najvyššiu časť južných Karpát a táto 90km dlhá cesta spojuje historické oblasti Sedmohradska a Valašska.
Cesta začína v Curtea de Arges a stúpa cez najvyššie pohorie Rumunska - Fagaras (rumunské Transylvánské Alpy) až do nadmorskej výšky 2.034 metrov. Tento horský priesmyk sa vyznačuje radom ostrých zatáčok, serpentínami vytesanými do skál, strmými a dlhými S-krivkami a ostrými zjazdmi.
Transfagarasan má päť tunelov a najdlhší cestný tunel v Rumunsku, ktorý má 884 metrov. Tu sa potvrdili mnohé legendy, ktoré kolujú o balkánskych cestách. Sú plné vozov, koní, túlavých psov, kráv a kôz. Sem tam ako keby sme sa vrátili v čase, keď sme predbiehali voz ťahaný koňom a poháňaný pohoničom v klasickom klobúčiku a „tesilkách“ a ešte k tomu plný detí, ktoré nám s nadšením mávali. I toto patrí k rumunskému koloritu. Nás tu však zarazili rozbité a prašné cesty, práce na cestách, popadané kamene zo skál uprostred ciest a mnoho odpadkov v krásnom prostredí.
Transfagaraš.
Transalpina.
Ôsmy deň sme sa dostali do Srbska do mestečka Zaječar. Výhodou motocyklov na hraniciach je, že nemusia čakať tie dlhé kolóny na colnici, čo sme samozrejme využili. V Srbsku nás prekvapila hlavne dobrá kuchyňa a veľké porcie. No hneď na ďalší deň sme po nádhernej trase plnej kaňonov, dlhých a tiahlych zákrut a údolí dorazili do Čiernej Hory, mestečka Kolašin. Je neoficiálnym centrom regiónu Morača, pomenovaného podľa rieky, ktorá tade preteká.
Transalpina.
Na odporúčanie miestneho obyvateľa sme nasledujúci deň navštívili prales – Národný park Biogradska Gora, ktorý je charakteristický svojim nedotknutým lesom, horskými svahmi a vrcholmi cez 2000 metrov vysokými a ľadovcovými jazerami.
NP Biogradska Gora.
Odtiaľ sme sa vydali smerom k moru. Po ceste sa nachádzalo mnoho kláštorov, prevažne pravoslávnych. Tu by som rada spomenula cestu okolo Skadarského jazera. Je to krasové jazero na hraniciach Čiernej Hory a Albánie. Je to najväčšie jazero na Balkáne. Cesta okolo neho bola plná serpentín po kamenitej hore, kde sme sem tam stretli voľne pasúcich sa oslíkov a kravy a odkiaľ bolo dovidieť i do Albánska. Dokonca i albánsky mobilný operátor si nás našiel. Kamenné chatrčky, pastiersky život a všadeprítomný pokoj akoby na chvíľu zastavili čas.
Cesta okolo Skadarského jazera.
Ubytovali sme sa v mestečku pri mori – Ulcinj. Mesto je zvláštne tým, že tu je cítiť islamský vplyv a nachádza sa tu aj mešita. Sú tu kúpele, mnoho pamiatok, veľká piesočnatá pláž, takže je to dosť vyhľadávaná dovolenková destinácia, kde už bolo počuť českých aj slovenských turistov. Čo pre nás značilo, že už sme na ceste späť.
Posledné dni sme sa vydali smer Chorvátsko. Nezabudnuteľným bol hlavne prejazd zálivom Boka Kotorska v Čiernej Hore. Je to najväčší prírodný záliv na juhu Jadranského mora dlhý asi 28km, často považovaný za najjužnejší európsky fjord, lebo ho svojím vzhľadom pripomína. Je to však len zatopené ústie rieky lemované starými kamennými domčekmi s drevenými okenicami pripomínajúcimi francúzsky štýl. Zátoka je zapísaná do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Poskytuje nádherný výhľad na „fjordy“ a ostrovčeky.
Skadarské jazero.
Ďalšou zastávkou bol Dubrovník, ktorý asi netreba ani predstavovať. Je to prístavné mesto, na vápencovom pohorí, ktoré je zapísané v zozname UNESCO. Mesto je obohnané historickými hradbami a je známe svojimi úzkymi uličkami, ktoré pretkávajú celé mesto plné kostolov a starých stavieb, ktoré odolali i vojnovým útokom. Posledný deň pri mori sme strávili v menšom menej známom letovisku Pakoštane. No je tu všetko, čo k dovolenke treba – piesočné i kamenisté pláže, obchody, reštaurácie, kaviarne, diskotéky, lekárne, požičovňa lodí, pošta a taktiež nádych stredozemnej prírody a samozrejme more, ktoré sme si užili z prenajatej loďky.
Dubrovník.
Na tejto 4500 kilometrovej trase bolo toho naozaj veľa čo vidieť a mnohokrát sme ľutovali, že nie je viac času. No už sa tešíme na budúci rok, kde nás kolesá zavezú. Ďakujem celej výprave!
Mapa trasy.
Autor: Gabriela Vyskočilová
