MARIANKA. Mariatálska bridlica vyleštením získala čiernu farbu, preto ju nazývali aj „čierny mramor“. Výrobky z nej boli známe v celej Európe, Oriente aj Amerike. Na svetovej výstave v Paríži v roku 1867 získali striebornú medailu.
Mnohoraké využitie bridlice
Z tejto zaujímavej horniny sa vyrábali školské a obchodnícke tabuľky, ozdobné parapety, obklady, dosky pre biliardové a krajčírske stoly a iné veci. Slúžila aj ako stavebný materiál, používala sa na pokrývanie striech, dláždenie nádvorí a dielní manufaktúr.
Ešte v 20. storočí sa rozdrvená využívala v gumárenskom a gramofónovom priemysle, píše sa v článku Jána Sanda, Romana Lehotského a Jozefa Kráľa uverejnenom pod názvom Banícka Marianka 1859 – 2009 alebo po stopách histórie priemyselnej ťažby a spracovania bridlice, ktorý vyšiel vo vlastivednom časopise Záhorie.
Autori článku sú zároveň členovia výboru Spolku Permon Marianka, ktorý vyvíja iniciatívu za záchranu starého banského diela v Marianskom údolí v Marianke a jediného zachovalého starého banského diela na ťažbu bridlice banským spôsobom na Slovensku.
Strieborná medaila v Paríži
Obdobie histórie ťažby bridlice v Marianke bolo dlhé roky neznáme. Bádateľsko-výskumnou činnosťou spolku v archívoch, knižniciach a odborných časopisoch sa podarilo objaviť mnohé zaujímavé skutočnosti. Ako sa ďalej uvádza v článku, podľa všetkého bola určitá banícka činnosť v obci vykonávaná už koncom 16. storočia.
Lokalít na ťažbu bridlice bolo v Marianke údajne niekoľko, najznámejšou bolo okolie takzvanej „šifrovej jamy“. Vytvárala sa postupne - z pôvodného povrchového lámania bridlice, a jej názov je odvodený od nemeckého slova schiefer – bridlica.
Zvesti o množstve a kvalite „mariatálskej bridlice“ sa čoskoro rozchýrili. Odstránením vrchných vrstiev sa narazilo na kvalitnejšiu surovinu a preto bol priamo na nálezisku vybudovaný podnik na priemyselnú ťažbu a spravovanie bridlice. Jeho zakladateľom bol v roku 1859 francúzsky finančník a podnikateľ Eugéne Bontoux.
Predpokladá sa, že svoje kontakty a skúsenosti využil v roku 1867, kedy sa firma zúčastnila IV. svetovej výstavy v Paríži, kde výrobky z „mariatálskej bridlice“ získali striebornú medailu.
Až osemtisíc tabuliek denne
Pôvodným výrobkom podniku bola strešná krytina. Najkvalitnejšiu surovinu však približne od roku 1863 začal podnik spracovávať na náročnejší a drahší výrobok, ktorý sa na dlhé roky stal jeho hlavným produktom – bridlicové školské písacie tabuľky.
Boli vsádzané do rámov z mäkkého dreva, ale aj do ozdobných rámov z tvrdého dreva, zinku a mosadze. Ich neoddeliteľnou súčasťou bola zahrotená tyčinka z tvrdšej bridlice, takzvaný grifeľ, zvyčajne priviazaná špagátikom k tabuľke. Pomocou nej sa písalo. Biela stopa na čiernom podklade sa dala dobre čítať aj ľahko zotrieť mokrou hubkou alebo handričkou.
Spotreba tabuliek rýchlo rástla, v roku 1864 sa ich denne vyrobilo až 8000 kusov! Koncom 19. storočia začala produkcia klesať, nastal rozvoj hromadnej mechanizovanej výroby kvalitnej škridlice, začiatkom 20. storočia sa objavila ohňovzdorná, ľahká, azbestocementová krytina a plech.
Bridlicové školské písacie tabuľky boli postupne vytláčané priemyselne vyrábanými papierovými zošitmi a tak sa začiatkom I. svetovej vojny po viac ako polstoročnej prevádzke končí éra slávneho podniku. Pokusy o jeho oživenie v medzivojnovom období boli neúspešné, píše sa ďalej v článku členov Spolku Permon Marianka.
Kaplnka sv. Barbory s informačnou tabuľou Slovenskej banskej cesty.
FOTO: JOZEF KRÁĽ
Nositeľom tradície je Permon
Oblasť ťažby po zániku podniku dlhé roky pustla a stávala sa smetiskom. Postupnou likvidáciou šifrovej jamy bola nenávratne zničená významná lokalita. Iniciatívu za záchranu starého banského diela vyvíja práve Spolok Permon Marianka. Jeho zásluhou stojí na mieste bývalej šifrovej jamy v Panskom lese od novembra 2010 kaplnka sv. Barbory, patrónky baníkov.
Na jej vybudovanie spolok zorganizoval verejnú zbierku. Ku kaplnke minulý rok pribudla informačná tabuľa, ktorá je jedným zo zastavení Slovenskej banskej cesty. „Podzemie za treťou kaplnkou v údolí je vlastne staré podzemné banské dielo asi zo 17. storočia. Je to vodou zatopená bridlicová baňa objavená v roku 2005, kedy sa čistila pivnica, ktorá je nad šachtou do podzemia. Tam, v hĺbke asi osem metrov, sa rozprestierajú komory, kde sa ťažila bridlica. Spodná voda ich pravidelne zaplavuje a tak vlastne, skryté pred zrakmi pátračov, ich zachovala až doteraz,“ hovorí Ján Sand, predseda Spolku Permon Marianka.
Keďže baňa sa nachádza na cirkevnom pozemku, aktuálnou úlohou je požiadať a presvedčiť pátra Augustína Juraja Kardoša , správcu fary v Marianke a rádového funkcionára Tešiteľov, aby opakovane umožnil vyčerpať vodu a zdokumentovať, nafotografovať podzemie.
„Pritom máme v pláne zrekonštruovať portál bane a spraviť malú múzejnú expozíciu o jedinej zachovalej podzemnej bani na bridlicu na Slovensku. Záchrana tejto banskej pamiatky je nevyhnutná. Bude súčasťou údolia ako svedok baníckej histórie Marianky,“ podotkne Ján Sand.
Činnosť spolku podporuje aj miestna samospráva. Poslanci obecného zastupiteľstva odsúhlasili účasť obce na spoločných aktivitách Združenia baníckych spolkov a cechov Slovenska, členom ktorého je Spolok Permon Marianka od roku 2007.Ide predovšetkým o budovanie Slovenskej banskej cesty, pričom hlavným cieľom je propagácia histórie baníctva na Slovensku, ochrana a záchrana banských technických pamiatok, vytvorenie siete banských náučných chodníkov a udržiavanie baníckych tradícií.
