Prvý československý prezident Tomáš Garrique Masaryk sa narodil 7. marca 1850, teda presne pred 160 rokmi. Ako miesto jeho narodenia sa oficiálne uvádza Hodonín, no sú aj takí, ktorí si myslia, že na svet mohol prísť aj o niekoľko kilometrov južnejšie na druhej strane rieky Moravy, v slovenských Kopčanoch. Práve odtiaľ totiž pochádzal jeho otec Jozef Masárik.
KOPČANY. Len niekoľko metrov od centra obce Kopčany na Záhorí stojí radový oranžový dom. Z námestia k nemu ľahko prídete aj pešo, je to len pár krokov. Ulica sa za socializmu volala Stalinova, dnes nesie meno prvého prezidenta Československa. Rodičovský, a podľa miestnych i rodný dom Tomáša Garriqua Masaryka si mnohí ani nevšimnú.
Na jeho rohu je pamätná tabuľa, že tu kedysi bol dom, v ktorom bývali rodičia Masarykovci. „Pozor, tá tabuľa je nepresná a veľmi skresľujúca. Mala by ísť čo najskôr preč. Tento dom je doslova pôvodný v skelete a navyše, dá sa povedať zázrakom sa zachovala aj strecha," hovorí Jozef Michaláč z miestneho občianskeho združenia Hrúdy, ktorý vydal aj knihu T. G. Masaryk a kopčianska legenda.
Záchrana domu, v ktorom je dnes obchod, je podľa neho základnou prioritou.
Slávna história
O slávnej histórii domu sa aktuálna majiteľka dozvedela, keď už patril jej rodine. „Predať ho vôbec nechceme. V minulosti sme ho normálne opravovali, koľko sme vládali. Veľa ľudí sa o to teraz zaujíma, nikto sa však prispieť nechystá," hovorí Iveta Brúderová.
Do Kopčian sa jej rodina prisťahovala v osemdesiatych rokoch, okolo roku 1990 bol masarykovský dom na predaj a tak ho kúpili. „Domáci nám hovorili, že ani nevieme, kto tu býval. Až tak sa nám celá história dostala do uší," hovorí Brúderová. Domček sa mal dokonca zbúrať, v roku 1993 ho však začali v rámci možností opravovať.
Starý masarykovský domček bol veľmi schátraný, využívali teda ďalšie časti pozemku. Dnes je relatívne zachovalá aj fasáda.
„Písali sme žiadosť každému ministrovi, aby dom vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku," hovorí Michaláč. Vždy ich však odbili.
„V tomto dome sa narodil Masarykov otec, dedo i pradedo. Práve pred sto rokmi sa sem vybral prezident len preto, aby ho odfotili do publikácie, ktorá vyšla k jeho šesťdesiatinám," vysvetľuje Michaláč a upozorňuje na strechu, ktorá je rovnaká ako pred sto rokmi.
Vyhláseniu za národnú kultúrnu pamiatku by sa majiteľka potešila, s pomocou pri starostlivosti o dom však veľmi neráta. „Keď sa tak na to pozriem, tak mám pocit, že sa nenájde nikto, kto by budovu udržiaval. Asi to zostane len na majiteľa," dodáva Brúderová.
Skôr senzácia ako skutočnosť
Historik Milan Zemko celú kopčiansku legendu vníma skôr ako publicistickú, nie historiografickú záležitosť. „Poznám knihu pána Michaláča a nevylučujem, že sa Masaryk narodil v Kopčanoch, ale celkom isto bol zapísaný do matriky v Hodoníne," hovorí.
Príklady uvádzané Jozefom Michaláčom sú podľa neho z druhej až entej ruky.
Michaláč sa napríklad odvoláva na svedectvo Karola Plicku, uverejnené v roku 1937 v Lidových novinách, kde cituje istú Máriu Pindovú, ktorá sa mala vyjadriť: „Děti moje, to vám kladu na srce: ene si to nedajte od sebja odebrat, keby nekdo rekél, že pán prezident néni rodák z Kopčan." Pamätníčka následne opisuje chalupu, v ktorej sa mal Masaryk narodiť, dom, v ktorom je dnes miestny obchod. „Po trištvrtestoročí býva pamäť neraz zradná, lebo sa prispôsobuje želaniu a očakávaniu," obáva sa Zemko.
Pripomína, že Masaryk sa v tejto veci naozaj vyjadroval dosť nejasne, neprihlásil sa ku Kopčanom ako k svojmu rodisku, nech už mal na to hocijaké dôvody. „Otázka teda je, či sa tento ´akt´ má dodatočne posvätiť na základe určitých tušení, dokonca štatútom národnej kultúrnej pamiatky," reaguje Zemko.
Jozef Michaláč si však myslí, že Masaryk bol v takej situácii, že by si mohol dovoliť byť úprimný. „On hovoril len toľko, koľko mohol, nemohol povedať nič iné," tvrdí.
Za najzávažnejší nepriamy dôkaz považuje Michaláč Masarykov rozhovor s jeho spolupracovníkom Rudolfom Šoupalom z roku 1932, v ktorom Masaryk pripúšťa, že sa podľa spomienok svojho otca narodil niekde inde, nie v dome, kde stála v Hodoníne dnes už zbúraná škola a ktorý sa oficiálne považuje za jeho rodisko. Vzápätí nespomína Kopčany, ale opisuje nejaký iný dom, zrejme v Hodoníne. „Nepovedal, že v Hodoníne, len že to bolo niekde v inde," bráni svoju teóriu Michaláč. Masarykov opis je podľa neho vymyslený.
Dôkazy a dohady
Jeden z argumentov v prospech legendy je zdravica Vavra Šrobára, vtedajšieho ministra s plnou mocou pre Slovensko, k prezidentovým narodeninám, ktorá vyšla 7. marca 1919. V nej Šrobár uvádza, že vyšiel z prostej slovenskej dedinky do šíreho sveta a zasahoval do dejín osudov národov temer všetkých dielov sveta. Ďalšia zmienka je zas v Šrobárovom rozhlasovom nekrológu: „Slovenský národ v ňom stráca syna - bol náš - po krvi i rodnej domovine."
Zemko pripúšťa, že pre rodičov Masaryka bolo jednoduchšie zapísať syna v Hodoníne, pretože žili v druhej časti mocnárstva, aj keď medzi dvomi časťami nejestvovali riadne hranice. „Sám Masaryk hovorí o tom, ako sa pohyboval v mladosti cez rieku Moravu," dodáva. Slováci aj Česi žili na oboch stranách rieky.
Zemko si však už vôbec nemyslí, že dôvodom Masarykovho neprihlásenia sa ku Kopčanom mohli byť obavy o jeho politickú kariéru. „Za monarchie aj za republiky boli podľa môjho názoru dôležitejšie iné faktory ako eventuálne Masarykovo rodisko v Kopčanoch," myslí si. Pripomína, že Masarykova politická kariéra pred prvou svetovou vojnou nebola nijako oslnivá. Všetko sa zvrtlo v jeho prospech až v závere vojny, keď sa dohodové mocnosti definitívne rozhodli rozbiť Rakúsko-Uhorsko a podporiť vznik nástupníckych štátov. Až potom sa z takmer politického outsidera stal nový „otec vlasti" ,"osloboditeľ" a „tatíček".
Zemko nepredpokladá, že by seriózni historici, či už českí, alebo slovenskí, nechceli uznať fakty o Masarykovom slovenskom rodisku - no museli by byť nepriestrelné.
Pripomína, že osobne podporil inštalovanie Masarykovej sochy na Vajanského nábreží v Bratislave, „no na základe jeho činov, ktoré boli podstatné pre Slovensko a Bratislavu, nie preto, že možno pochádzal zo slovenskej dedinky", hovorí.
„Ku Slovensku patria legendy, ako napríklad tá, že mladý Mozart vraj koncertoval v paláci na Ventúrskej," dodáva Zemko.
Podobne to vidí aj riaditeľka Masarykovho múzea z Hodonína Irena Chovančíková. „Kopčany majú legendu a Hodonín doklady. Všetky Masarykove osobné doklady, aj diplom z Viedenskej univerzity uvádzajú ako rodisko Hodonín, v jednom výkaze sú zjavne omylom uvedené Čejkovice," hovorí. „Je o ňom známe, že sa považoval po otcovi za Slováka a že sa Čechom stal z rozhodnutia," dopĺňa.
Podľa nej by nás debaty o jeho rodisku nás nemali stavať proti sebe, ale naopak, T. G. Masaryk by nás mal celou svojou osobnosťou a životnou prácou spojovať.
