Kedy ste sa dostali k horám?
U nás to bolo už odmalička. Otec viedol na Detve turistiku a my sme s ním chodievali po horách. Mal som asi dva roky, keď som bol na zraze vysokohorských turistov v Roháčoch. Keďže som rodák z Detvy, chodil som na cvičné skaly na Kalamárku. Je to ideálny lezecký terén. Každý víkend som bol hore. Počas strednej školy sa už liezlo viac. Na výške na geológii sme sa stretli strašne silný ročník, Peťo Valušiak a ďalší. V podstate každý z nás niečo páchal. Neskôr som chodil troška po Alpách, na Dolomity a Mont Blanc. Potom, čo som sa oženil, som asi tak tri roky neliezol. Tak som si povedal, dosť, treba niečo robiť.
Ťahalo vás to späť do hôr?
Jednoznačne. Keď človek vie, stačí mu pár telefonátov. Oslovil som šéfa českého horolezeckého zväzu Jirka Nováka. Je to pojem v lezení, čo sa týka organizovanej expedície do Himalájí. Pýtal som sa ho, či niečo neorganizuje. Do štyroch dní som sa musel rozhodnúť, či idem alebo nie. Tak som šiel v máji 1997 na prvú expedíciu na šiesty najvyšší vrch sveta Cho Oyu (8201 m). Bola to veľmi úspešná expedícia. Prebehla ideálne, nemali sme žiadne zlé počasie, bolo ideálne množstvo snehu. Išli sme piati, dvaja Slováci, Talian, Rakúšan a Čech, vystúpili sme štyria.
Aký je to pocit stáť na vrchole?
Keď som šiel prvýkrát, vravel som si, že aspoň tie Himaláje by som chcel uvidieť. No a potom, keď už budem v tých Himalájach, aspoň sa pozriem pod kopec. Ale keď už budem pod tým kopcom, tak skúsim aj niečo vyliezť. A tak sa zadarilo. Konštalácie boli fakt dobré. Síce bola strašná zima, nefúkalo a veľa nesnežilo. Nič ideálnejšie nemohlo byť na to, že som bol prvýkrát v Himalájach. Cho Oyu sa považuje za najľahšiu osemtisícovku. Ročne na ňu vystúpi asi sto až dvesto ľudí bez problémov. Sú tam dva stometrové ľadopády, ktoré treba preliezť a to je celé. V podstate stále stúpate len do strmého svahu. Pod vrcholom sú skalné prahy, zo športového hľadiska je to nič. Pri lezení je to však tak, že vystúpite na vrchol a máte za sebou len päťdesiat percent výstupu. Ešte treba zostúpiť, čo je veľakrát väčší problém. Keď je to ľahký kopec, relatívne ľahko zleziete. Ak však leziete napríklad na Annapurnu, tak je sakramentský problém zostúpiť.
Pri zostupe z Cho Oyu ste však mali problém aj vy.
Ako som pri zostupe zlaňoval, zakopol som o mačku a preletel som asi tristo metrov cez skalné prahy. Odleteli mi rukavice, čiapka a padol som mimo tábora. Dve hodiny som musel dosť problematicky traverzovať v hlbokom snehu pomedzi trhliny.
Vyznie to, ako by v podstate o nič vážne nešlo.
Bolo to dosť vážne. Keby som spadol o päťdesiat metrov ďalej, určite padnem do trhliny. Zastavil som, kde som sa mal zastaviť. Musel som sa rýchlo skoncentrovať, čo sa deje, zistiť, či sa mi niečo nestalo. Rukavice boli preč, tak som si musel natiahnuť na ruky ponožky. Aj tak mi prst omrzol a neskôr mi ho museli amputovať. Potom som pretraverzoval po tme bez čelovky. Človeka to rozhádže, takže psychická pohoda je preč a strašne to odoberá energiu. Keď človek nie je v pohode, jeho výkon prudko klesá.
Po príchode do stanu vás ale čakalo nemilé prekvapenie. Vo vašom spacáku spal niekto úplne cudzí.
To býva problémom ľahkých ciest, kde je veľa expedícií. Vtedy to ešte nebolo také. Dnes je už úplne extrémne, že hocikto vám vojde do stanu a zje vám jedlo. Bežne sa to robí na Mount Evereste a Cho Oyu. Sú to dva kopce, kam chodí nesmierne veľa ľudí. Len ročne príde pod Everest asi 1200 „kvázi" lezcov. Je to stan na stane. Krásne priateľstvá idú bokom. Občas to zachádza až do extrému.
Čím to je, že ľudia sú lezením na vysoké kopce posadnutí? Dnes už bežne lezú na Mont Blanc.
Myslím si, že je to v poriadku. Každý si chce vystúpiť na vrchol. Na kopce vedú ťažké i ľahké cesty. Everest je najvyšší vrch na svete, Mont Blanc je najvyšší v Európe. Ľudia chcú vystúpiť, či už je to turista alebo biznismen, ktorý si povie, Everest je brnkačka, zaplatím si 60-tisíc dolárov a je.
Je to v poriadku, že na takéto hory lezú aj menej skúsení?
Je to v podstate v poriadku. Každý nech si robí, čo chce. Nepálci majú z toho biznis, Číňania na Evereste to isté. Proste je to tak.
Ale predsa, nie je to riziko?
Je to veľké riziko. Zvyčajne tam potom aj takíto zomierajú. A potom, je kopec horských vodcov, pre ktorých je to vlastne ich zamestnanie a pýtajú si za to nekresťanské peniaze. Ide to jedno s druhým. V Nepále kedysi vydávali na sezónu jedno povolenie. Neexistovalo, aby sa dve expedície zrazili v základnom tábore. Dnes je bežne pod Everestom dvadsať aj tridsať expedícií. Aj keď je Everest najvyšší, južná a severná výstupová cesta sú ľahko dostupné. Šerpovia vystavajú tábory, sú tam ponaťahované laná. Pod južnou stenou je dokonca vybudovaný základný kemp z murovaných príbytkov, je tam dokonca internetová kaviareň. Na Cho Oyu platí to isté. Je tam jedna jediná ľahko dostupná cesta, po ktorej som pred dvanástimi rokmi vystúpil aj ja.
Teraz je tam však kvantum ľudí, dotiahnutá asfaltka. Týka sa to však len týchto dvoch kopcov, ostatné sú extrémne náročné. Tam človek nenájde nikoho. Za komerčné expedície ľudia tvrdo platia.
Po Cho Oyu prišli na rad ďalšie expedície.
Išlo to jedno s druhým. Na Cho Oyu som vystúpil v roku 1997. Keď si pozriete históriu slovenského horolezectva, tak od roku 1988 keď na Evereste bola veľká tragédia, (vtedy zahynuli naši štyria horolezci), bolo niekoľko rokov ticho. Zmenila sa politická a viac-menej aj ekonomická situácia. Predo mnou sa uskutočnili len tri menšie výpravy, z ktorých boli dve neúspešné a jedna uspela. Bol som šiesty Slovák, ktorý vystúpil na Cho Oyu. Celkom ma to chytilo. Na jar som sa vrátil a v septembri som už mal chystané financie na ďalšiu výpravu na Everest s talianskou výpravou, ktorú mi sprostredkoval Jirko Novák. Avšak, všetko sa to zmenilo.
Sklamanie?
Realita. Nakoniec sme šli na mesiac do Južnej Ameriky na Aconcaguu (6998m). V lete 1998 zasa do Pakistanu na dvanásty najvyšší vrch sveta Broad Peak (8047 m).
Vrchol ste však nedosiahli.
Tam sa nám nepodarilo vyliezť na vrchol. Boli sem malá taliansko-francúzsko-slovenská expedícia - štyria Slováci, jeden Talian, špičkový lezec Simone Moro a traja Francúzi. Medzi nimi Eric Escoffier s dvoma klientmi, ktorému sa pár rokov predtým podarilo vyliezť na tri osemtisísovky za dvadsať dní. Zo začiatku bolo pekne počasie. Keď sme sa mali dostať do vyšších výšok, napadlo veľa snehu a nedalo sa tam fungovať. Neskôr došlo k tragédii, keď jeden Francúz s klientkou zmizli niekde pri vrcholovom hrebeni.
Našli sa?
Nenašli sa doteraz. Predpokladám, že ich sfúklo na čínsku stranu.
Viaceré z vašich expedícií pokazilo práve počasie.
Treba to vystihnúť. Potrebujete správne dni, byť zdravotne v poriadku a pripravený, mať všetko nachystané a dobré počasie. Vyhnúť sa tomu nedá.
Nebolo vám ľúto?
Prvá vyšla dobre, druhá bola neuspešná, lebo nevyšla. Tretiu, štvrtú a piatu som si ťahal viacmenej z vlastného vrecka, takže z toho som si ťažkú hlavu nerobil. Podarilo sa, nepodarilo, veď prídeme možno na budúci rok.
Je niektorá z expedícií, ktorú hodnotíte ako najlepšiu?
Každá mala niečo do seba. Vždy je to bomba, ak to človeka zaujíma a je dobrá partia. Chodil som len s medzinárodnými výpravami. Keď sú viac ako traja Slováci pokope, smrdí to prúserom, nedohodnú sa. Na Broad Peaku sme sa zoznámili s poľskou expedíciou. Poliaci sú excelentní lezci a v Himalájach špička. Tam som sa zoznámil s Piotrom Pustelnikom, ktorý je pán horolezec. Má vylezených trinásť osemtisícoviek, na štrnástu Annapurnu sa mu doteraz nepodarilo vyjsť.
Dali sme sa dokopy, ľudsky sme si sadli. Každý rok robil expedície a vždy nás volal. Financie však niekedy nepustia. V roku 2002 sme si povedali, dosť, a šli sme na piaty najvyšší vrch sveta na Makalu (8468m). Slováci tam naposledy vystúpili v roku 1975, takže to bol dobrý impulz. Išli sme traja Slováci, traja Poliaci, dvaja Taliani, jeden Portugalec a dvaja Američania. Na dorozumievanie cez vysielačky a na chaos sa už nedá nič lepšie vymyslieť. Obzvlášť, keď jeden Američan je z Aljašky, druhý z Kalifornie a len medzi sebou sa ťažko dorozumejú. Bola to veľmi pekná výprava, vyše dva mesiace sme pôsobili na kopci.
Zadarilo sa?
K vrcholu som mal blízko. Išli sme po dvoch vlnách, vyšli sme až do posledného tábora, ktorý bol vo výške 7650 metrov. Štyria sa vo výške 8200 metrov otočili pre zdravotné problémy. Jeden začal pľuť krv z pľúc. Poliaci sú skúsení. Vedia, kedy sa otočiť. Nikdy im to nestojí za to, aby sa nasilu driapali na vrchol a potom ich nemal kto znášať. Traja vystúpili, Maťovi Gablíkovi sa to podarilo.
Na druhý deň sme mali vyrážať s Poľkou, Annou Czerwinskou, ktorá tiež vyliezla už osem osemtisícoviek. Povedali sme si, že vyštartujeme o polnoci. Strašne fúkalo, tak sme sa rozhodli počkať ďalšiu hodinu. Čakali sme do šiestej rána, avšak nedalo sa. Jeden z Američanov hovorí, že ide na vrchol aj tak. Vyrazil a za hodinu sa vrátil s čiernymi omrznutými prstami, nosom i ušami. Hovorím, dobre, že sme nešli. Vo vysokých výškach sa nemôže čakať viac ako dva dni. Organizmus človeka sa už nad 6000 metrov neregeneruje. Idete len na zásoby. Prespať dva či tri noci je už smrteľné nebezpečenstvo. Človek je letargický a robí hlúposti. Tam som síce nevystúpil, ale bolo to veľmi blízko k vrcholu. Čo už, bola to veľmi pekná výprava.
Pre jedného z členov expedície však skončila tragicky.
Výprava bola poznačená tým, že jeden Američan nám, bohužiaľ, 40 metrov od stanu zamrzol.
Liezli ste s profesionálnymi horolezcami. Vedeli ste, do čoho idete. Smrť člena výpravy však určite musí v ostatných niečo zanechať.
Piotr Pustelnik dával dokopy seriózne expedície. Všetci sme vedeli, čo môžeme od seba čakať. Je to vždy blbé, keď ste s niekým dva mesiace, síce ho veľmi dobre nepoznáte, ale každý druhý deň s ním hrávate šachy, a potom odíde. Treba s tým vždy troška počítať. Väčšinou ide o banalitu, človek niečoho neodhadne a vypomstí sa mu to dosť kruto. Tento rok bola úmrtnosť dosť vysoká. Dvaja kamaráti mi zahynuli v Himalájach. Je to dosť kruté, pretože to už boli iní lezci. Mali za sebou extrémne veci a aj tak ich to postihlo.
Ako sa staviate k horám vy?
Pred Himalájami mám vždy veľký rešpekt. Podstavíte sa pod horu, ktorá je štyri kilometre nad vami. Keď sa z nej odtrhne lavína, nepadá tak, ako ju nevidíte v Tatrách, kde je to len také zošuchnutie snehu. Je to niečo iné, človek si to nevie ani len predstaviť. Treba mať rešpekt, pretože aj počasie sa rýchlo otočí a čiara medzi bytím a nebytím je veľmi tenká. Niekedy stačí malý zdravotný problém, ale vo výške je to už veľký problém. V roku 2004 si Pustelnik zasa niečo vymyslel, osemtisícovka -Annapaurna. Vybral Boningtonovu cestu v južnej stene, ktorá je veľmi extrémne náročná.
Titul Sir získali od anglickej kráľovnej v celej horolezeckej histórii len dvaja horolezci - Edmund Hillary za výstup na Everest a Chris Bonington za výstup v južnej stene Annapurny. Už to dávalo punc veľmi ťažkej extrémne náročnej cesty. Boli sme slovanská expedícia - Slováci, Poliaci, Rus a Slovinec. Bol som v tábore vo výške takmer sedemtisíc metrov, keď mi začalo pišťať v pľúcach. Mal som zápal pľúc. Zišiel som dolu a kuríroval som sa na antibiotikách. Po týždni som šiel opäť hore a znovu ma to chytilo. Ďalej som už nepokúšal. Odskúšali sme tam hocičo. Náš kuchár dostal zápal slepého čreva, musel ho odviezť vtuľník. O rok sme šli liezť to isté, traja Poliaci a ja. Momentálne na svete existujú len dvaja ľudia, ktorí sa Boningtona pokúšali preliezať dvakrát - Pustelnik a ja. Je to veľmi ťažká cesta. Pustelnik sa Annapurnu snažil preliezť zo severu, 150 metrov od vrcholu sa musel otáčať kvôli obrovskej búrke. Potom sa zasa vrátil na južnú stenu, nie však Boningtonovou cestou. Mali so sebou Nepálčana, ktorý dostal snehovú slepotu, tak ratoval zasa toho. Peťovi Hámorovi sa medzitým podarilo vystúpiť.
Nie je to hazard s vlastným životom?
Každý niečo robí, každý sme trcnutý iným spôsobom. (smiech)
Ale je to na hrane.
Nie je to až tak na hrane, ak sa to berie s rozumom. Sú objektívne a subjektívne nebezpečenstvá, ktoré vieme ovplyvniť prípravou materiálu, výberom cesty, nerobením frajerín a potom sú tie objektívne, ako keď padne lavína a otvorí sa trhlina, čo sa nedá ovplyvniť. Akurát to sa stalo osudným Piotrovi Morawskemu, s ktorým sme boli spolu na Annapurne v roku 2005. Otvorila sa pod ním trhlina a zabil sa. Piotr sa s Peťom Hámorom našli. Najväčší prúser je, že dva týždne predtým sme sa všetci stretli v Bratislave na festivale.
Výkony kolegov ste sledovali, aj zaznamenávali.
Po úmrtiach, ktoré boli, som na svoje webové stránky prestal písať. Práve nedávno zahynul na Annapurne ďalší horolezec MartinMinařík, ktorý išiel s Dodom Kopoldom. Martin pochádzal z dedinky Blatnička neďaleko Skalice. Ešte týždeň pred odchodom som bol s ním. Chcel všetky informácie o Boningtonovej ceste, ktorú mali v pláne liezť. Vyliezli do polovičky a mali problém sa odtiaľ dostať. Lezenie si vyžaduje prípravu. Keď sme boli na Annapurne druhý rok, denne padlo desať až pätnásť lavín. Je to úplne iný kopec, ako keby nebol z tejto planéty, na to treba mať žalúdok.
Ktorých zo slovenských horolezcov považujete za naj?
Teoreticky by malo byť dosť dobrých lezcov, ale nie sú na to peniaze. Peťo Hámor je excelentný. Uvidíme, čo to urobí, keďže si veľmi dobre rozumel s Piotrom Morawskim. Na psychike to niečo určite zanechá.
Prečo ste prestali s lezením?
Ale neprestal. Mam len prestávku kvôli peniazom a to nie je sranda. Teda ufinancovať takú expedíciu.
Nevylučujete teda, že pôjdete na ďalšiu expedíciu?
Nevylučujem. Pustelnik išiel prvýkrát do Himalájí, keď mal 39 rokov. Vystúpil trinásť osemtisícoviek. Ja mám 40, tak ešte začínam.
Aj viete kam?
Keď príde človek prvýkrát do Nepálu, atmosféra krajiny ho natoľko očarí, že ho vždy priláka späť. Keď sa nadýchnete korenia, rozprávate s ľuďmi, je to pokoj. Keď som hovoril, koľko ľudí býva pod Everestom, pod Annapurnou sme boli vždy sami. Za dva mesiace k nám prišlo zopár turistov. Keď to niekomu hovoríte, nechce sa mu veriť. Je to excelentný kopec. Každý zo „zberateľov" osemtisícoviek si Annapurnu necháva na koniec. Je nedostupná. Napriek tomu je tam pokoj. Keď človek zíde do tábora, uvarí si čaj, dá si slúchadlá na uši alebo len tak leží a dumá. Romantika.
